Na svete máme piatu knihu pôvodných poviedok pre deti. Je plná veselých, vážnych, ľúbostných i strašných príbehov pre deti. Detská porota, ktorú tento rok tvorili ZŠ, Rajčianska ulica, Bratislava pani učiteľka Mgr. Anna Molnárová, ZŠ, Kornela Máhra, Trnava a pani učiteľka Mgr. Ľubica Michalcová a detskí králi čitateľov Veronika Báthoryová, Vrútky, Katarína Bilá, Vranov nad Topľou, Klaudia Dubraviková, Komárno, Tatiana Húsková, Ružomberok, Petra Marková, Hrnčiarovce nad Parnou, Patrícia Murinová, Prešov, Alžbeta Kozáková, Poprad-Matejovce, Peter Ondič, Stará Ľubovňa, Lucia Podoláková, Nové Zámky a Gabriela Tuchyňová, Košice udelili Cenu dieťaťa poviedke Maroša Andrejčíka Izba snov.

 

Maroš Andrejčík

Izba snov

 

Volám sa Karol. Karol Lopata. Vlastne, ja sa ani nechcem volať Karol. Neviem, kto mi také meno vybral. Teším sa na večer, keď som sám vo svojej izbe a odnikiaľ už nepočujem:

– Karol! No tak Karol, prines mi, prosím ťa, zo schránky poštu!

V noci snívam, že som dobyvateľ vesmírnej planéty, no ráno, ráno sa opäť budím ako Karol. Pýtal som sa na to otca, ten ma ale poslal za mamou. Mama mi naliala do šálky kakao, k nemu položila croissant.

– Zlatúšik, tvoj deduško sa volal Karol, bol to klavírny virtuóz, preto sme na jeho česť a pamiatku dali tebe, jeho meno! Vypi kakao, zjedz croissant a bež do školy!

Ako mi to znelo: – Preto sme tebe dali jeho meno!

Mama ešte tak smiešne pred sebou gestikulovala rukami ako reperka. Ešte aj prsty mala poskladané do znaku... ah, škoda o tom rozprávať. Nepozná reperskú abecedu. Zato niekedy hrala na klavíri a tie dlhé prsty má odvtedy.

Vypil som to kakao, dole schodmi som hrýzol croissant a ponáhľal sa do školy. A v škole zasa to známe: – Karóóóóól!

Najlepšie mi je doma vo svojej izbe. V škole mám kamarátov, no tí ma niekedy rozčuľujú. A ja si ich akosi nevšímam.

Život by mi asi plynul ďalej až do dospelosti, keby mi mama o týždeň neskôr neoznámila, že budem mať sestričku.

– Budeš ju kočíkovať, všetky spolužiačky ti budú závidieť. A koľko frajeriek budeš mať, že si to ani nevieš predstaviť!

– To snáď ani nemyslíš vážne, mama! Mám o chvíľu desať, a ja mám mať sestru? A kočíkovať ju? Nezrazila si sa s kamiónom?

– S kamiónom nie, ale včera ponad dom letel kŕdeľ bocianov. A ocko otočil gombíkom a máš sestričku.

– A ako sa bude volať? A kedy sa narodí?! – Bol som nervózny. Už som sa videl na ulici s kočiarom, a v pieskovisku, ako dávam na sestru pozor, aby si miesto piesku nedala do úst psie... Yes! To by bola zábava!

– Bude sa volať Karolínka!

– Ó, Karolínka, to znie tak ružovo. Znova som sa nazlostil. – Mama! To mi nemôžete s otcom urobiť. Už teraz som celej škole na posmech a ak sa spolužiaci dozvedia, že mám sestru Karolínku...!

– Karol a Karolínka. No nie je to milučké?

– Bombastické!

Mama sa usmiala a ja som zaliezol do svojej izby. Striehol som v okne s puškou, čo som raz dávno dostal, že každého bociana, čo preletí nad naším domom, zastrelím. Lenže žiadny bocian neletel. A ja som z tej pušky už dávno vystrieľal korkové náboje. Potom sa zotmelo a ja som si ľahol do postele, v ktorej som nepočul slovo Karol. Neskôr som sa strhol zo sna.

– Veď sestra bude asi so mnou bývať v tejto izbe! Veď inú izbu už nemáme! Nieeeeeee!

 

Ráno bolo opäť o kakau a croissante. A, samozrejme, o Karolínke!

– Oddnes už nechodím do práce, – zahlásila mama hrdo a naliala si čaj.

– Čo to robíš? Čaj nikdy nepiješ!

– Dnes je všetko iné. Ružové a bábätkovské.

– A bude to len krajšie a krajšie, – dodal otec zhrubnutým, ranným basom.

Celý deň som potom myslel na tú Karolínku. I nato, ako mi bude v noci v izbe škriekať, ako jej mama bude dávať mlieko, piškóty, ako sa okolo nej budú všetci točiť, a na mňa sa zabudne. Ale ja niečo vymyslím. Mám ešte čas, mama vraj Karolínku porodí až o niekoľko mesiacov.

V škole dnes bolo celkom fajn. Najhoršie je to, že letné prázdniny sú ďaleko. Kto má toto všetko vydržať? Napadlo mi, že prázdniny si urobím už teraz! Zdrhnem z domu. Mama s otcom sa tešia na Karolínu, tak nech si ju majú!

Celú noc som pod perinou rozmýšľal, kam pôjdem. Môžem ísť do lesa, na more, do púšte. Ale v púšti by mi došla voda a je tam aj dosť horúco. Jeden môj spolužiak mi raz spomínal, že jeho oco je námorník. Rozhodol som sa, že sa pridám k pirátom. Potom som zaspal, ani neviem, kedy. Snívalo sa mi o tom, ako som bol plavčíkom na pirátskej lodi...

 

Dnes sme dostali riaditeľskú poznámku Fero aj ja.

VÁŠ SYN KAROL SO SPOLUŽIAKOM FEROM ÚMYSLENE ZAMOROVALI VZDUCH V TRIEDE VLASTNÝMI PLYNOVÝMI VÝLUČKAMI!!! VYHOVÁRALI SA NA NEZDRAVÉ PODÁVANIE RAŇAJOK. ŽIADAM VYKONAŤ NÁPRAVU. RIADITEĽ ZŠ.

No, a pekný deň bol za nami.

S Ferom som sa dohodol, že si zavoláme, keď si naši rodičia prečítajú poznámku zo žiackej knižky. Naši mali iné starosti. Karolínka sem, Karolínka tam. Aj ma ťahali na nákupy, no radšej som ostal doma. Vo svojej izbe snov.

 

– Stretli sme sa, Karolko, s pánom riaditeľom. Ukáž nám žiacku knižku.

– Ja som praženicu ráno nechcel!

– O nič nejde, to ja som urobila chybu.

– S pánom riaditeľom sme sa dohodli, že ti budem robiť ľahšie jedlá. A počúvaj, Karol. Ferov otec prišiel z Anglicka?

– Asi áno. Spomínal, že raňajkovali fazuľu.

– Ale drahá, netráp to chlapča! – povedal otec mame.

– Alfréd, nerozmaznávaj ho, dobre?

– Choď, Karolko, do svojej izby.

– Už idem.

Sklonil som hlavu a bol nazlostený, že pred chvíľou sa so mnou fotrovci bavili ako s chlapom a o chvíľu sa ku mne správajú ako k jednomesačnému cicavcovi.

– Ferov otec sa vraj vrátil z väzenia, nie z Anglicka.

– Ale drahá, ako to mám Karolovi povedať, aby sa s ním nekamarátil?

A toto som nemal počuť. Svet dospelých je zvláštny. A zlý! Veď aj oni boli deťmi, tak kam odložili ružové okuliare, vyťahané tepláky a čínske tenisky?

Zalezený v izbe sníval som o bublifuku. Ale prečo o bublinách? Už viem! Zasvietilo mi v jednej komore môjho opotrebovaného mozgu. Budem letcom v bublinách!

Potajomky som šiel do kúpeľne. Rodičia sledovali popoludňajšie televízne seriály. A ja som zatiaľ hľadal prostriedok na výrobu bublifuku.

Mydlo som postrúhal na strúhadle, ktorým mi mama kedysi strúhala mrkvu. Zobral som desaťlitrové vedro, lebo ja som malé bublinky robiť nechcel. Chcem si v bubline predsa zalietať!

Nalial som do vedra všetky saponáty, čo boli doma. Premiešal som to varechou, už sa tvorili farebné bubliny. Potajomky som vyšiel na balkón. V diaľke zapadalo slnko, bolo to niečo úžasné, ako sa menili farby v bublinách, ktoré som vypúšťal cez slamku. V otcovej skrini som našiel drôt, ten som spojil do kruhu. Ponoril som ho do vedra a vyfúkol. Tak nádherne veľkú bublinu som v živote nevidel. Vznášala sa ako balerína, vietor s ňou hral basketbal. Potom pristála na košeli, čo bola vyvesená na balkóne o dve poschodia pod nami. Ďalšia bublina skončila na obruse, keď ju vietor zavial na poschodie nado mnou. Tá bublina sa rozpľasla a ja som bol celý mastný. Vôbec som si neuvedomil, že bublina robí také mastné, neviditeľné machule.

Najťažšie pre mňa bolo vymyslieť, ako sa dostanem do bubliny a ako si vlastne mám zalietať. Nechcel som spadnúť zo štvrtého poschodia. Rozmýšľal som, špekuloval. Postavil som vedro na okraj balkóna. Chcel som si prisunúť malý stolček, obrátil som sa poň a vtedy som drgol do vedra.

Teta Halušková vychádzala z brány, venčiť Fifinku. Už som nevedel narýchlo nič vymyslieť. Desaťlitrové vedro spadlo vedľa tetušky, prasklo, pes sa zľakol a vystrelilo ho z toho miesta, akoby ho niekto nakopol, akoby mu niekto natlačil do, ehm, pod chvost turbomotor.

Teta Halušková sa prísne pozrela hore. Ja som civel na tom balkóne, akoby som to nebol ja, iba nejaká moja fotka. Tak som tam nehybne stál.

,,Dobrý deň, teta.“

To bolo všetko, čo som dokázal povedať. O sekundu som už počul, ako nám niekto zdola zvoní. Fifinka ešte stále lietala s tým turbomotorom, keď na balkón vstúpil otec. Pozrel dolu, Halušková rozhadzovala rukami ako policajt na križovatke, po ktorej nejde žiadne auto. Vedľa nej prasknuté vedro a plno vody. Na sivej kučeravej hlave jej pomaly ako parašutisti pristávali bubliny.

– Karóóoóóol!!!!!

 

Znova som v izbe a rozmýšľam, kde robím chyby. Suseda z piateho doniesla mame obrus, že ho už nepotrebujú a že nech si z neho urobím padák, ktorý sa mi nemusí otvoriť.

Papagáj Hugo lieta v mojich snoch.

– Kde si kamarát?! Napíš mi mail!