Bola raz jedna žena a tá nemala nijaké deti. Raz oberala hrach a takto si vzdychla: – Keby som mala aspoň len také dieťatko ako tento hrášok, hneď by mi bolo ľahšie na srdci.
Onedlho nato išiel jej muž orať a ona doma varila obed. Keď prišlo poludnie, zasa si len vzdychla:
– Ach, keby som mala niekoho, čo by môjmu starému zaniesol obed na pole.
Tu sa ozve spoza pece: – Ja zanesiem, mamo! – Žena sa obzerá, ale nič nevidí.
– Ktože si, kdeže si? – vraví si popod nos.
– A či ma nevidíte? – odpovedalo to a skočilo z pece na prípecok, z prípecka na lavicu – a tam začalo tancovať. Bolo to malé ako hráštek a očká malo ako gombičky. Tak sa mu ligotali, až milá vec.
– Ja som to, váš Janko, váš synáčik! – kričalo.
Keď sa mať dobre prizrela, videla, že sa jej túžba splnila: má synčeka drobného ako hráštek. Aj si ho pomenovala Janko Hraško.
– No, mamo, dajte mi chytro jesť, a potom zanesiem otcovi obed, – volal Hraško.
Mať mu doniesla plnú misku halušiek a on neodišiel od nej, iba keď už dno vykúkalo. Potom mu mať uviazala na chrbát do plachtičky misu halušiek a vidličku s lyžičkou zastrčila pod pazuchu. Hrniec s polievkou vzal Hraško do ruky a šiel do poľa hľadať otca.
Ide si on v dobrej mysli, veselo si pohvizduje, až tu príde k jednému jarčeku. Začne sa Janko po hlave škrabať, čo tu robiť, ako sa dostať cez vodu.
Nerozmýšľal dlho, vytiahol spod pazuchy lyžicu s vidličkou. Do lyžice si sadol ani do člena a vidličkou zavesloval. Tak sa š?astlivo prepravil na druhú stranu. Ale zdalo sa mu, že sa pri tom jarčeku pridlho zabavil, nuž sa teraz pustil do behu. Lenže vtom sa potkol o hrudu a bác! Spadol do brázdy. Hrniec sa mu rozbil, polievka sa vyliala a Janko Hraško sa v nej začal topiť. Tu chytro vytiahol vidličku, podoprel sa o ňu ako o žrď a počkal, kým polievka neodtečie.
Ale potom mu nastalo ešte horšie trápenie: ako sa vydriapať z brázdy.
Čo neurobil! Spravil z halušiek schody, a tak sa z tej brázdy vyslobodil. Halušky zase pozbieral a šiel ďalej.
Keď zočil otca, už zďaleka kričal: – Otec, otec, otecko môj, nesiem vám jes?!
Sedliak sa veľmi začudoval: vidí, ako sa misa k nemu blíži, ale nevidí, že by ju niekto niesol. Zavolal: – Kdeže si? Čože si?
– A či ma nevidíte? To som ja, váš synček, váš Janíček!
Čudoval sa otec tým rečiam, veď predsa vedel, že nemá nijakého syna. Ale nech už bolo, ako chcelo, keď sa mu Janíček ukázal, tak si ho vystískal a vybozkával, dobreže ho od radosti nezadusil.
Natešili sa do dobrej vôle a potom Janko dal otcovi najesť. Otec sa ho spytuje:
– A či si mi polievku nedoniesol?
Milý synček rečie: – Veru nie, otec, lebo prišiel pes a rozbil mamke hrniec. Tak vám polievku neposlala.
Otec teda začal jesť halušky, no tie mu pod zubami veľmi chrupčali. Spýtal sa, prečo tie halušky tak chrupčia, a chytrý Janko vraví: – A veru mamka zle utĺkla mak, preto sú také.
Ale otec zbadal klamstvo, lebo videl na haluškách piesok a zem. Začal on remeň z nohavíc odpasovať, že Janka zmastí. No ten nelenivý vzal nohy na plecia a hybaj k volom, lebo zavoňal, že by ho to bolelo.
Keď sa sedliak najedol, pribral sa zase k svojej práci a nedbal, že mu syn utiekol. Chytí do rúk pluh, a tu ti Janko Hraško začne kričať vo volovom uchu: – Hejsa, Kešo, hejsa!
Otec prišiel k nemu a riadne ho vyšticoval, že mu voly zduril. Ale potom videl, že Janko môže byť celkom dobrý pohonič a veľmi si ho obľúbil.
Vtom ide tade pán na koni a nevie sa prenačudova?: hlas počuje, ale pohoniča nevidí. Spýtal sa sedliaka, kto to kričí. Sedliak mu všetko porozprával a ukázal mu Janka Hraška vo volovom uchu.
Pánovi sa rozsvietili oči: – Neslýchané čudo, takéto chlapčiatko! Sedliak, predaj mi ho, dám ti zaňho dvadsať dukátov.
– Nepredám, urodzený pán, veď je to moja krv!
– Dám ti pä?desiat dukátov.
– Nemôžem, Vaša Milosť, hoci by sa mi tie peniaze veľmi zišli.
– Tak ti dám sto dukátov. A radím ti, ber, kým som dobrý, lebo sa môže stať, že nič nedostaneš!
Tu Janko Hraško žmurkne na otca: – Len ma dajte, otec, veď mu ja ujdem!
Pán teda vyplatil sedliakovi peniaze a Janka Hraška zavrel do škatule medzi samé dukáty. Škatuľu vopchal do vaku na sedle, vysadol na koňa a poďho domov! Tešil sa, akú radosť bude mať jeho žena, keď jej donesie túto živú hračku.
Ale Janko Hraško dlho neotáľal, vybral z halineky nožík, prevŕtal dierku na škatuli aj na vaku a pospúš?al rad-radom všetky dukáty na cestu. Potom sa spustil aj sám.
Ľahko mu bolo trafiť, lebo mu dukáty cestu ukazovali. Bolo ich toľko, že ich ledva stačil pozbierať a domov dovliecť.
– No vidíte, otec aj mamka, – kričal. – Teraz máte aj peniaze, aj synáčika!
A oni si ho stískali, bozkávali, dobreže ho od radosti nezadusili.
A potom si už spokojne nažívali, lebo mali synčeka pre radosť aj peniaze na živobytie.