Miroslav Saniga

 

Poďakovanie za Božiu milosť

 

Raz v jeseni som sliedil za murárikom červenokrídlym v mojej rodnej dedine Liptovské Revúce. Podvečer som zistil miesto jeho nocľahu v starom opustenom kameňolome v Tureckej. Veľmi ma to potešilo a už som aj snoval plán, ako ho včas ráno odchytím. Po celý večer som sa cítil šťastný a na tvár mi sadol zvláštny prísvit, ako by som zažil dajaký nadpozemský úkaz. U mňa je to už raz tak: keď sa nanovo stretnem s týmto podivuhodným Božím stvoreniatkom, mám vždy pocit, akoby som sa ocitol priam pred bránami nebies. Tak to bolo aj v onú jesennú sobotu, keď som vysliedil murárikovo nocovisko v kameňolome.

Večer cestou z kameňolomu som sa zastavil na „zdvorilostnú“ návštevu u uja Fabína. Aj jemu som musel prezradiť, prečo som ako vymenený. Každý to na mne aj tak hneď pozná.

– Ujo Fabin, ak sa mi murárika podarí odchytiť a označkovať, tak zajtra na veľkej omši budem kľačať po celú omšu pred oltárom,“ – zastrájal som sa od nedočkavosti.

– Joj, ty pochábeľ! Ty si kvôli tomu vtáčikovi naozaj schopný všetko podstúpiť, – konštatoval ujo Fabín.

– A či to bude vari zlé, keď sa poďakujem Pánu Bohu za to, že mi dovolil odchytiť jeho opereného posla? – opýtal som sa.

– Zle v tom nič nebude, – odvetil ujo Fabín, – ale čo si pomyslia ľudia? Keď už treba kľačať, kľač si ty len v lavici. Tak to bude lepšie a hlavne sa vyhneš kadejakým rečiam.

– Mňa vy veru od môjho úmyslu neodhovoríte, – odvetil som. – Viete, čo to pre mňa znamená, keď sa mi podarí odchytiť murárika. Veď to je dar od samotného Boha a za to sa mu patrí primerane poďakovať.

– Si ty ale huncút, – uzavrel ujo Fabín. – To Božie stvorenie sa už ani nedá viacej milovať...

A tak ujo Fabín bol jediný z celej dediny, kto vedel, za čo budem v nedeľu v kostole kľačať pred oltárom.

Ráno o šiestej hodine som už bol v kameňolome. Natiahol som sieť pred škáru, kde murárik červenokrídly prespal, zaliezol som za vŕbky, aby ma nebolo vidieť. Vytiahol som svätý ruženec, a kým som prešiel všetkými jeho zrnkami, začalo sa pomaly brieždiť. Napätie, ktoré sa vo mne hromadilo od predchádzajúceho večera, ako som vysliedil murárikovu nocľaháreň, dosiahol vrhol znesiteľnosti práve vo chvíli, keď sa murárik vytrčil z dutiny. Ešte chvíľu, už by to moje srdce nevydržalo a prasklo od narastajúceho napätia. Murárik vzápätí vletel rovno do najvrchnejšieho vaku v sieti.

– Chytil sa! – zvolal som celý šťastný.

Pribehol som k nemu, aby som ho čo najskôr vyslobodil, odvážil, pomeral a obrúčkoval. Keď som to všetko urobil, vtáčika som vypustil na slobodu a údaje zapísal do zápisníka (06,57 odchyt, 06,58 vyslobodenie zo siete, 07,05 vypustenie na slobodu, 07,06 pocity ako v siedmom nebi...).

No a v kostole sa v tú nedeľu bolo na čo, či vlastne na koho dívať a po celú omšu aj ohovárať. Veď na veľkej svätej omši sa pred oltárom len tak z ničoho nič nekľačí! Bohvie, za čo sa to ten Miro Saniga kajá?! Musí to byť poriadny hriech... Alebo mu vari dakto umrel...? A možno, že sa pominul na rozume...

Predstavoval som si, čo si asi ľudia myslia a čo si šuškajú medzi sebou. Aj pán farár a miništranti hádzali po mne čudné pohľady. Len ujo Fabín si nijaké otázky nekládol, lebo vedel, že to je môj svojrázny prejav hlbokej vďaky Bohu za to, že mi opäť raz umožnil potešiť sa tvárou v tvár zázračnému stvoreniu.

 

 

Netopierí vývar

Prípad netopiera v polievke patrí do kategórie kurióznych. Ako inak, prihodil sa nežnejšiemu pohlaviu, ktoré sa „lietajúcich myší“ a im podobných tvorov bojí ako čert svätenej vody.

Jedno nedeľné predpoludnie sa mi v mobilnom telefóne ozval zúfalý ženský hlas: – Keď vám, pán Saniga, poviem, čo sa mi pred chvíľkou prihodilo, určite mi neuveríte.

Všeličo som počul, všeličo zažil, keď mi teda pani ponúkla zaručene neuveriteľnú príhodu, nastražil som samozrejme obe uši.

– Ako tak miešam nedeľnú polievku, – spustila, – spadol mi do nej z digestora netopier. Keď v nej zatrepotal svojimi blanitými krídlami, div som infarkt nechytila.

– A čo ste s ním urobili?

– Nestratila som duchaprítomnosť a hneď som hrniec zaistila pokrievkou. Aj piglajzom som ju ešte zaťažila, aby sa z hrnca nebodaj nedostal von. Poraďte, čo ďalej...

– Nuž milá pani, netopier vo vriacej polievke vám už ničím nehrozí, – upokojoval som tetku s horkosťou v hlase. – Už sa tam hádam aj uvaril a vám nezostáva už nič iné, len ten netopierí vývar vyliať do odpadu a ešte dnes si nechať na digestor namontovať ochrannú sieťku, aby vám zasa zajtra alebo inokedy nespadla do polievky ďalšia „lietajúca myš“ alebo sova. Tá by vás iste viac vystrašila ako netopier...

Tetka dala na moju radu a ešte v ten večer mi zavolala, že už má digestor opatrený ochrannou sieťkou.

 

S vretenicou v batohu

Kedysi sa dedinčania pohybovali v prírode väčšinou bosí, pokožka na nohách im od chôdze po kamenistých cestách zhrubla, a ak ich aj z času na čas dajaký plaz či hmyz uštipol, možno na to ani nezbadali. Zhrubnutá pokožka odolala aj zubom vretenice či užovky. Aj odolnosť voči uštipnutiu bola u ľudí kedysi podstatne vyššia a účinky jedu nemali také nápadné prejavy ako teraz, keď je ľudské spoločenstvo na úsvite tretieho milénia čoraz viac alergické na rôzne látky z prírodného i priemyselného prostredia. Naši predkovia, ktorí žili s prírodou v tesnejšom vzťahu ako my súčasníci, trávili podstatne viac času v jej lone, a teda prichádzali častejšie do kontaktu aj s plazmi. Najmä počas letných prác, keď sa na horských lúkach sušilo seno, nebola núdza o všelijaké príhody s vretenicou.

Jedna taká sa prihodila aj mne a otcovi. Raz sa nám stalo, že sme pri hrabaní zaviazali do batoha so senom aj vretenicu. A keď som znášal batoh naprieč lúkou na kopu, zacítil som na hrdle chlad.

– Čo ma to tak príjemne chladí? – čudujem sa. – Hádam nie oslička na ostrenie kosy...

Keď sa však onen mrazivý predmet začal na hrdle hýbať, došlo mi, že to bude nejaký plaz. V okamihu som batoh zhodil z chrbta. Nemýlil som sa. V sene bola vretenica! Ešteže bola hlavou pevne zacviknutá v sene! Predstava, že by ma podráždená vretenica poštípala na krku, bola desivá. Oblasť krku je mimoriadne citlivá na uštipnutie jedovatými živočíchmi.

Od tej chvíle som si pri hrabaní a zvážaní sena dával omnoho väčší pozor, aby som so senom nezabalil do batoha aj dajakého plaza.

 

Ako rys vydesil horára

Ujka Rudka, horára z Ľubochnianskej doliny, nič len tak ľahko nevykoľají, ale s rysom zažil jedno stretnutie, pri ktorom sa veľmi vyľakal. Raz podvečer si vyšiel do revíru, aby si prečistil hlavu. Túlal sa chodníčkami a zvážnicami až do zotmenia. Keď začal sadať na krajinu súmrak, zastal a sadol si na zlom zvážnice. Kochal sa podvečerným šatom nebies, ktoré práve začínali zdobiť hviezdičky. Sedel tam nehybne hodnú chvíľu, a keď sa dosýta pokochal, pomyslel si, že je už načase pobrať sa domov. Ako sa pohol, znenazdajky mu na krk skočilo čosi veľké a chlpaté. Inštinktívne to zviera – lebo hneď mu bolo jasné, že to môže byť len šelma – odhodil. Bol to rys ostrovid. Ujko Rudko sa preľakol ako malý chlapec. Veď kto by sa aj nevydesil, keby mu v tme lesa ktosi usiloval o krk!

Väčšina kamarátov mu jeho rozprávanie, samozrejme, nechcela veriť. Rys ostrovid – a napadnúť človeka? Ako teda vysvetliť túto udalosť? Zrejme to nebol priamy útok na ujka Rudka. Rys pravdepodobne sliedil na konári alebo na skale nad zvážnicou. Keď sa ujko Rudo zdvíhal na nohy a ešte si – ako je to u starších zvykom – pomohol aj hlasným povzdychom, rys sa vyľakal, skočil dolu a trafil sa rovno do ujka.

 

Ako si chcel medveď zahrať futbal

Medveď si občas zájde aj na futbalové ihrisko. Neviem, či preto, že by si rád zahral futbal, keby ho chlapci vzali medzi seba, alebo len tak zo zvedavosti. Aspoň na Starých horách sa stávajú také prípady. Futbalové ihrisko je nad dedinou doslova v lesnom prostredí, takže medvede majú k nemu blízko. Zvedavého medvedieho fanúšika raz na starohorské ihrisko prilákal podvečerný futbal partie mladých chlapcov. Tí boli hrou takí zaujatí, že si vôbec nevšimli maca, ktorý sa odrazu zjavil na ihrisku.

Keď ho malí futbalisti zbadali, trielili do dediny tak rýchlo, ako sa len dalo. Zastavili sa až u mňa na Výskumnej stanici.

– Miro, Miro! – vykrikovali pod oblokom.

– Čo sa stalo? – vyklonil som sa z okna.

– Poď na futbalové ihrisko, je tam medveď.

– Je tam toho, – odvrkol som, – ja vidím medveďa každú noc, a nie jedného...

– My to vieme, ale veľmi ťa potrebujeme. Ostali nám tam všetky naše veci. Aj mobily.

– Tak na toto som vám dobrý, – podotkol som s posmeškom. – Takí veľkí mládenci – a pred jedným medveďom zdupkajú.

– Tak nám dokáž ty, že sa nebojíš medveďa, – dráždil ma jeden z fafrnkov.

Čo sa mal robiť? Aby neutrpela moja povesť znalca prírody a zvierat, musel som s chlapcami na ihrisko. Keď sme prišli „na pľac“, medveď sa tam ešte stále motal pomedzi odložené veci a vyciedzal malinovkové fľaše.

– Teraz uvidíme, ako sa nebojíš medveďa, – podpichovali ma chlapci. Povyliezali na plot okolo ihriska a čakali, ako ma medveď ponaháňa, ak ma rovno nezožerie. Dobre, že nezavolali aj televízny štáb, aby nasnímal, ako si medveď vychutná Mira Sanigu, onoho veľkého chválenkára, ktorý už toľkým medveďom prešiel cez rozum...

Keď som však chlapcom postupne všetky veci pozbieral a medveďa do lesa odohnal, odrazu som v ich očiach stúpol na najvyšší možný piedestál. Od tých čias si už chlapci zo mňa neuťahujú, že som chválenkár, lebo som im naživo ukázal, ako sa dá „podobrotky“ poradiť s medveďom.

 

Veselé príhody som vybral z knihy Miroslava Sanigu Z mojej vtáčej záhrady, ktorá vyšla vo vydavateľstve VEDA v roku 2009.