Muflón Ancijáš žil v malom mestečku pod ešte menšími horami. Už odmalička bol blázon do motorov a vždy sníval o tom, že bude profesionálnym šoférom. Na prahu svojej dospelosti si urobil vodičský preukaz typu C a začal rozvážať po meste mlieko a rožky. Totiž.... mal dosť veľký problém. Jeho nulová sebadôvera mu nedovolila prekročiť hranice mesta, a keď sa mu to aj podarilo, necítil sa vo svojej koži. Preto jazdil len po miestnych obchodíkoch. Vždy, keď prišiel z práce domov, prezliekol sa do svojich obľúbených tepláčikov a vtedy mu bolo fajn.

Raz večer si v pohodlí zapol televízor a spokojný zaspal ešte predtým, ako sa stihol umyť a natiahnuť si na ráno budík do práce.

Cŕŕŕŕŕŕŕŕ´, cŕŕŕŕŕŕŕ, zvoní telefón a zmätený muflón nevie, koľká bije.

– No prosím, čo je, čo sa deje? – rozospatý dvíha slúchadlo.

– Kde si, prosím ťa pekne? No povedz mi, kde si, ľudia tu už čakajú na mlieko a niektorí aj na rožky a teba nikde. Vieš, koľko je hodín, Ancijáša tvojho? V telefóne sa ozýval hlas nespokojného predavača.

– Ach, jaj, ojojoj, prepáčte, neviem, čo sa stalo, ale nezazvonil mi budík. Už aj letím, – ospravedlňoval sa Ancijáš a v tom, v čom bol, sa rozbehol k svojmu autu na ranný rozvoz.

Naštartoval a šup ho – už aj v sklade nakladal čerstvý tovar. Len skladník sa akosi uškŕňal na neho, ale nepovedal nič, lapaj.

Keď prišiel Ancijáš do potravín, teta predavačka len zhíkla.

– Ancijáško, a ty vari v teplákoch dnes rozvážaš? Fíha, to sú mi móresy! – dopodpichovala ho teta a konečne sa začala venovať svojej práci.

Ancijáško sa najprv zahanbil, ale za pár sekúnd zistil, že aj keď ho teta podpichuje, on sa cíti v pohode. Jednoducho zistil, že aj keď je v meste a má tepláky, cíti sa ako doma. Ten zázrak, čo mal na sebe, mu dodával nielen domácu pohodu i mimo domu, ale aj sebadôvera mu nejako začala rásť z nuly na zdravú úroveň. Ten deň utiekol ako voda a muflón Ancijáš si veľmi pochvaľoval.

– Dokonca sa nemusím ani po fajronte prezliekať, – pomyslel si, keď odomykal dvere na svojom domčeku.

– Čo mi robíš hanbu! Ako to chodíš do roboty! Čo je toto?! – začala hneď medzi dverami na neho ziapať jeho dobrá mama. Nemohla sa zmieriť s tým, v čom išiel jej syn oblečený do práce.

Ancijáš si vypočul prednášku a bolo mu jasné, že tepláčiky si ráno na rozvoz nedá.

– No a či to mama moja ide do roboty, alebo ja? – nahlas večer pri televízii uvažoval dospelý Ancijáš.

– Mám občiansky? Mám. Mám vodičské oprávnenie typu C? Mám. Veď som hádam nikomu neublížil, keď som mal na sebe aj mimo domu moje milované tepláčiky.

Muflónovi sa rozjasnilo a okamžite zmenil názor na to, v čom na druhý deň vyrazí pracovať.

Ráno vstal a šup ho do teplákov. Éj, to bola paráda rozvážať stravu po meste. To bol fantastický pocit. Ancijáš naberal odvahu a jeho sebadôvera rástla ako divý chmeľ na plote. Mama frflala zo dňa na deň menej a menej, až si zvykla na to, v čom chodí Ancijáš oblečený do roboty.

Až raz nabral muflón odvahu a povedal mame:

– Idem do okresného mesta. Potrebujem si niečo vybaviť na úrade. Dosť sa ponáhľam, pá, mami.

– Pá, Ancijáško. Z muflonieho rohu ušúľaný zákusok! Hádam nejdeš do okresného mesta v tých teplákoch?! To nemyslíš vážne! – začala ho zase hrešiť mama, keď zbadala, že Ancijáško chce v teplákoch opustiť teritórium mesta.

– Áno, mami. Idem do okresného mesta v teplákoch. Ja budem chodiť do okresného mesta vždy v teplákoch, – odpovedal s istotou Ancijáško.

Bol presvedčený o tom, čo hovorí, a aj mama na ňom videla, že si za tým stojí. A ešte aj nejako zmužnel. Teda zmuflónel.

Ancijáš zistil, že keď má na sebe tepláky, cíti sa ako doma aj mimo mesta. A tak si vyskúšal okres, neskôr aj kraj a časom, keď už nabral odvahu, opustil aj kontinent. Aj lietadlom lietal v zásade len vo svojich milovaných tepláčikoch. Život sa mu zmenil hádam stonásobne k lepšiemu a zo zakomplexovaného muflóna sa vykľul celkom schopný cestovateľ.

– Nuž, je čas splniť si sen, – zamrmlal si jedného dňa Ancijáš, prezerajúc si časopis o kamiónoch. – Strach už za hranicami mesta nemám a vďaka tepláčikom – cmuk, cmuk, tepláčiky moje – sa mojím domovom stala hádam aj celá zemeguľa. A ja idem skúsiť to, po čom celý život túžim. Čo keby ma zobrali za naozajstného kamionistu? – zaželal si Ancijáš a začal hľadať pracovné ponuky z oblasti dopravy.

Po dobrom šoférovi sa len tak zapráši, a tak sa stalo, že hneď v prvej firme sa od šéfa dozvedel:

– Áno, si prijatý. Beriem ťa. Tvoja prvá jazda bude na Ukrajinu. Odtiaľ pôjdeš ďalej podľa potreby. Vždy sa všetko včas dozvieš. Nastupuješ od pondelka, – dopovedal vedúci autodopravy a trošku sa pousmial, keď si všimol, v čom je oblečený jeho nový zamestnanec.

– Podarilo sa! – zreferoval doma mame novinu a už sa aj valil dať výpoveď do práce vo svojom malom mestečku.

Mama bola pyšná na svojho syna. A na to, že chodí v teplákoch, akosi aj pozabudla.

Ani vo sne jej nezišlo na um, že raz z neho bude naozajstný medzinárodný kamionista. A najkrajšie na tom bolo to, že bol muflón Ancijáš konečne šťastný.