24. máj
Dôležité upozornenie! Tento denník píšem z donútenia.
Mamina aj oco stále hovoria, aby som robil aj niečo užitočné, lebo to vraj s počítačovými hrami a surfovaním po internete preháňam. Navrhli mi umývanie riadu alebo vysávanie. V pravú chvíľu som dostal nápad. Začnem písať denník! Historický odkaz budúcim potomkom, to je predsa vznešenejší cieľ, ako naháňať prach po byte. Keď som to rodičom oznámil, mamina odišla trieskať riadom do kuchyne a oco sa mlčky zahľadel do stropu obývačky. Asi tam skúmal nejaké prachové častice alebo čo... Ja som sa pustil do písania, aby videli, že to s denníkom myslím vážne. Tieto riadky sú dôkaz, že na počítači dokážem robiť aj užitočné veci a že ho nemám doma iba na hry a zábavu.

25. máj
Milý denníček, ešte nie som celkom hluchý z pesničiek a hier, ako tvrdí mamina. Pred chvíľkou som práve včas začul  štrnganie jej kľúča vo dverách, takže som stačil bleskovo ukončiť hru. Mamina sa vrátila z práce a ja som sa rýchlo pustil do písania denníka, aby videla, aký som usilovný. No neviem sa  akosi sústrediť, drvil som Princa z Mauretánie a stále premýšľam na tým, ako zlikvidovať tých duchov pri fontáne so živou vodou v treťom leveli. Ak to nedokážem ja, dvanásťročný expert na akčné hry, ako to môže zvládnuť nejaký osemročný usmrkanec? A to je na obale napísané, že táto hra je pre deti od siedmich rokov. Nechápem...

26. máj
Dnes ma znovu naháňal túlavý pes, ktorý sa zvykne motať okolo našej školy. Má čiernu srsť a často sa tvári nebezpečne. Ak ma zbadá, okamžite ide po mne. Otvorí papuľu, vycerí zuby a už letí za mnou. Keby som mal taký meč alebo dýku ako princ z počítačovej hry, tak by videl, čo dokážem.  Takto mu však ukazujem iba podrážky mojich tenisiek. Len-len že ma nechňapol! Ešte šťastie, že boli otvorené vchodové dvere našej bytovky. Zvnútra som sa tomu psisku chvíľku vysmieval. Nech vidí, že sa ho nebojím. A teraz, keď som denníku zveril najväčšie dobrodružstvo dnešného dňa, si konečne môžem pustiť hru.

27. máj
Tú hru musel vymyslieť úplný šialenec! Len čo som konečne dal dole všetkých duchov, môj princ spadol do nejakej tmavej hladomorne! Snažil som sa vyskákať po vyčnievajúcich kameňoch, ale márne. Hra má úplne nemožné ovládanie. Po dvoch hodinách mi praskli nervy. Najprv som naštvane trieskal po klávesnici, potom aj po stole. Odrazu dobehol z obývačky oco a chvíľku sa zdalo, že vytrieskaný budem ja.  Tak som  tú hlúpu hru zatvoril a v tichosti som sa pustil do písania tohto denníka.

28. máj
Mám novinky, ktoré stoja za poznámku v denníku. Prvá novinka: v triede máme novú spolužiačku.  Podľa Igora, čo sedí v lavici za mnou, je to Rómka. Ja som si nebol celkom istý, vôbec sa nepodobá na tie, čo sa hádajú a vykrikujú v televíznych správach. Rómku sme ešte v triede nemali, a tak som si ju cez prestávku nenápadne obzeral. Teraz si už myslím, že Igor má predsa len pravdu. Diana, tak sa tá nová baba volá, má tmavšiu pokožku ako my ostatní a dlhý čierny vrkoč. Podobný vrkoč má aj princezná Zahra, ktorá pomáha Princovi z Mauretánie. Zahra je však určite krajšia a šikovnejšia, hoci je iba kreslená.
Druhá novinka: našiel som si na internete kamaráta. Volá sa Miňo a pozná suprové počítačové hry. Dokonca mi poradil finty, vďaka ktorým sa mi podarilo vyskákať z tej otrasnej hladomorne a môj Princ z Mauretánie získal nesmrteľnosť.

29. máj
Na slovenčine som dostal pätorku. Nemal som napísanú domácu úlohu. Včera som sa hral na počítači dlhšie ako obvykle a na úlohy som zabudol. Najprv som bol z toho smutný, ale potom som sa dozvedel, že Diana je na tom oveľa horšie. Nemá doma žiadny počítač, iba troch bratov, dve sestry, mačku a psa. To musí byť obrovská nuda žiť len tak, bez počítačových hier a internetu... Na druhej strane, keby ten počítač mali, museli by sa oň deliť, a to by sa určite iba hádali. Rómovia musia mať ťažký život.
Pred chvíľou, keď mamina žehlila a ocino pozeral správy, som na nete četoval s novým kamošom Miňom. Poslal mi niekoľko neslušných vtipov, normálne ma rozbolelo brucho, ako som sa snažil smiať potichu. Keby rodičia počuli môj smiech, určite by zistili, na čom sa bavím a mal by som po chlebe. Dal som Miňovi číslo môjho mobilu. Sľúbil, že mi niekedy zavolá, keď bude u nás väčší pokoj.

30. máj
Popoludní mi volal Miňo. Mal taký čudný dospelácky hlas.  Rozprával, ako náš večne upotený školník, keď sa zalieča tetám upratovačkám. Chcel, aby som mu poslal svoju fotku. Normálne som sa ho trochu bál, zdal sa mi taký čudný. Pre istou som vypol mobil a ešte som z neho vybral aj baterku. Čo ak ma vystopuje cez špionážnu družicu? Neviem, či to mám povedať rodičom. Stále mi zakazujú písanie s cudzími ľuďmi.

31. máj
Tá Diana sa nebojí ani čerta. Keď som išiel zo školy, znova sa ku mne rozbehol ten čierny pes. Práve som chcel utiecť, keď sa mu Diana postavila do cesty a začala ho hladkať. Povedala, že sa určite niekomu stratil, lebo má na obojku psiu známku. Nakoniec som ho pohladkal aj ja. A keď som mu dal svoj nedojedený chlieb so salámou, čierny chlpáč mi vďačne oblizoval ruku. Najprv som sa bál, že  si moju dlaň pomýli so salámou, ale ten psík je asi celkom múdry.  Super pocit, keď človek môže urobiť  niekomu radosť, hoci je to iba pes.

1. jún
Dnes je Deň detí. Konečne nám dali učitelia pokoj. Naši chlapci po vyučovaní hrali futbal proti siedmakom.  Diana robila brankárku. Najprv síce neboli nadšení, ale potom zistili, že chytá oveľa lepšie ako súperov brankár. Ja som sa však ponáhľal domov. Rodičia neboli doma, tak som tri hodiny drvil princa. Už som sa prepracoval do ôsmeho levelu, ale tam to má pod palcom akýsi čarodejník. Bude to ťažký oriešok. Miňa sa už radšej pýtať nebudem. Teraz sa tvárim, že píšem denník, ale rozmýšľam, čo ďalej.  Aby sa mi rozmýšľalo ľahšie, doniesol som si k počítaču aj večeru. Dva chleby s maslom, marhuľový džem a pomarančový džús sa mi ledva zmestili na úzku tácku. Iná sa mi už na stolík s monitorom a klávesnicou nezmestí...

21. jún
Milý denník, po dlhej dobe som sa konečne dostal k písaniu. No kto mohol vedieť, že rozliaty džús môže natoľko poškodiť počítač? Najprv som si myslel, že otcova ruka vzápätí poškodí nejakú časť môjho tela, ale potom sa ocino tak zvláštne usmial a tváril sa, akoby sa nič nestalo. Iba mlčky zabalil počítač a odniesol ho niekam do opravy. Celé týždne som bol bez počítača. Vtedy som pochopil, že to je vlastne môj trest. Ale teraz sa mi ani nezdá, že by to bol veľký trest. Zistil som, že dokážem byť platným hráčom v obrane. Lopta za môj chrbát prejde iba výnimočne. Vtedy obvykle skončí v Dianiných rukách. A už sa nebojím psov, lebo viem, že najdôležitejšie je nedať najavo strach. Poradila mi to Diana. Keď sa na ňu niekedy pozerám, zboku mi trošku pripomína princeznú Zahru. Ale to jej nikdy nepoviem, hoci ma naučila liezť aj na stromy. Hlavne na tie ovocné. A preto vlastne padám von. Na dvore dozrievajú čerešne a sú naozaj veľmi sladké a šťavnaté...