Meno prispievateľa:
Dátum: 2. september 2016

Ak sa Ti  zdá, že si nenašiel celú povesť  o Čabradských bosorkách v septomborovm Fifíkovi, nemýliš sa.

Prečítaj si ju celú práve tu. F.

 

Čabraď

Zrúcanina hradu je pri obci Čabradský Vrbovok uprostred Krupinskej vrchoviny na kopci nad riečkou Litava. Litava obteká hrad z troch strán, čím ho chráni. Pôvodne sa i hrad nazýval Litava.

 

Čabradské bosorky

Do opusteného hradu Čabraď sa opäť nasťahovali bosorky. Takto sa na hrade stretávali každý rok. Päť dní a päť nocí trvalo ich besnenie. Škodili ľuďom, ako len vedeli. Kravy a kozy dokázali začarovať tak, že prestali dávať mlieko, sliepky nezniesli ani jedno vajíčko, nevykyslo cesto na chlieb, v peciach sa nedal založiť oheň. Mnohé čudné veci sa veru diali v dedine a neboli s kostolným poriadkom. Tak často vravieval ujček Matej z horného konca.

– Agneša, počarila si aj tým kravám z gazdovského dvora? – spýtala sa najstaršia bosorka najmladšej.

– Hej, počarila som, ale nestihla som všetkým, jednej ostalo mlieko, – odpovedala.

– Nemám rada takúto polovičatú prácu, si nespoľahlivá! Treba škodiť tým človečinám poriadne! – zrevala  najstaršia bosorka, až sa nad hradom otriasla celá strecha. Agneša sa zahanbene utiahla sa do kúta.

Paholok Ondrej práve vošiel do maštale. Pozerá na kravy a vidí, že štyri majú prázdne vemená, iba tá piata ho má plné.

– Gazdiná, gazdinááá! Čo sa to deje, aké bosoráctva a čudáctva! – zakričal na plné hrdlo a vybehol na dvor. Gazdiná nazrela do maštale a päsťou pohrozila smerom k hradu. Vedela, že v tom majú prsty bosorky. Vošla do chalupy a vraví mužovi:

– Jano, už zasa vyčíňajú bosorky. Takto to nemôže ísť rok čo rok. Veď sa už konečne postavte tým mrchavým potvorám ako chlapi. 

– Čože my s tým spravíme? Hádam ich máme poprosiť, aby stadeto odišli? Zuza, ty si sa úplne na rozume pomiatla! Kto si bude s bosorkami začínať?

Zuza chodila ako bez duše. Nevedela, ako s bosorkami naložiť, ale isto vedela, že ľudia v dedine sa už ďalší rok takto trápiť nemôžu.

– Gazdiná, viem, že sa nepatrí počúvať za dverami, ale viem, ako nám pomôcť, –prišiel za Zuzou paholok Ondrej. – Poďme vedno za ujčekom Matejom, ten nám určite poradí.

Pod rúškom noci kráčali dve postavy na horný koniec dediny. Opatrne zabúchali na dvere. Tie sa potichu otvorili a Matej ich vpustil do skromnej kuchyne. Zuza hneď porozprávala, prečo za ním prišli.

– Neviem, či sa nám to podarí, ale za pokus to stojí. Nad chalupou Dvončovcov poletuje každú noc kuvik. Starý Dvonč je chorý a treba pri ňom byť celú noc. Kuvik je symbolom smrti. A starý Dvonč to má na tomto svete spočítané. Bosorky sa kuvika boja práve preto, že nosí smrť. Musíme ho chytiť. Ondrej, ty si najmladší, – povedal a pozrel na neho.

I keď Ondrej mal strach, prisľúbil, že kuvika chytí. Podarilo sa mu to ešte tej noci. Odbila polnoc a smerom k pustému hradu kráčali tri postavy. Dlho nemuseli bosorky hľadať. Išli podľa hluku, ktorý sa ozýval celým hradom. Pohľad, ktorý sa im naskytol za najbližšími dverami, bol vskutku strašidelný. Bosorky lietali na metlách a neznesiteľne škriekali.

– Ticho tu bude! – nebojácne zvrieskla Zuza. – Nebojím sa vás! Practe sa odtiaľto a dajte ľuďom už konečne pokoj!

 Zuza spolu s Ondrejom otvorili vrece a vypustili kuvika. To, čo sa dialo potom, sa dá len ťažko opísať.

 – Podarilo sa, – potichu povedal ujček.

Od tejto udalosti mal už Čabraď s bosorkami navždy pokoj.

 

Renáta Matúšková